Ulicou sa niesol ruch, farebné dáždniky, čo kričali TU SOM! a my pod nimi, za nimi, pomimo nich. Nestrácali sme sa, veď nebol dôvod, len sme hľadali a chceli sme nájsť.
Chcela by som zažiť tvrdý pád, mať na čele šráf s nápisom život, odreté ruky a v tele teplú krv, len trochu života, záujmu.
To čo chcem, je nepostávať na mieste, jednoducho, nezaspať na vavrínoch. Keď som dnes otvorila denník, stálo v ňom, že: všetko, čo prežívaš má svoje miesto, je dobré tam, kde si. Múdra poznámka, pokiaľ sa človek necíti ako posledná milenka všetkých akožemužov, keď jednoducho nežobreš o lásku, len tak ju zvykneš dostávať, pretože niekto si.
(Tak by som sa chcela cítiť, jednoducho živo, ako dnes, keď som otvorila malý denníček a v ňom stálo: je jedno na aké miesto si prišla, je dobré, že tam si, tam ostaň. Vravím si, fajn, má to zmysel, lenže v akej úlohe? A akú cenu to nosí? Je hlúpe postávať v úlohe milenky, alebo akožesomtvojažena, kedy ty chceš. Alebo byť rozmarným deckom, šialenou džokejkou, umelcom, básnikom. Dobre dosť, tak žime tu. žime teraz. Nadlho, na týchto miestach.)
A potom si želám ešte milión chvíľ s vetrom od rieky, ktorý prefúkne moje vlasy, chcem vravu, veľa drevených stoličiek a jeden stôl, od ktorého sa odráža štrnganie pohárikov, teplý čaj a z neho stratené teplo na mojej tvári, vpité v mojich ľadových rukách. To všetko si želám, a hlavne len jeden cieľ.
Chcela by som hovoriť otvorene, veľa, nahlas, zrozumiteľne, nekričať a vedieť odpovedať napríklad na to, prečo som ešte stále nie vydatá, ako tomu bolo dnes a mňa táto otázka celkom zaskočila. Potom rozmýšľam aj nad tým, prečo. Ale aj to malo asi svoje miesto. Tak to vnímam a vravím si, že tu a teraz, a prinajhoršom si odpoveď vymyslíš, pretože ani zaboha neviem nájsť v sebe niečo, čo by znelo jasne a udávalo smer, je to preto, lebo...
(p o é z i a)
Chcela by som ti len krátko povedať
Že bývajú rána, kedy potrebujem zakryť
vlastnú nahotu
Ale nie pred tebou
Obliekam si preto šaty
Zapínam bielu blúzku
Tesne pod krk
Pozamkýnam sa na gombíky
Akurát nechám priestor
na jeden nádych
pri pomyslení na teba
V skladanej sukni
postrácaš sa mi v jej záhyboch
v jej vzoroch
Vlasy zapletám do vrkoča
ako bojovníčka
A potom by som chcela
zabudnúť
na Rómea
aj na
hodené kocky
ktorých čisla
nedávajú
žiaden zmysel
My dvaja
ja tvoja
iba ak milenka
a ty môj
na dlhý čas
krátke zaspávania
a kontrasty
Budem vždy
jeden zaplatený účet
tri kroky na prechádzke
keď si jeseň rozmyslí
že by nás chcela
nahých popod stromy
Píšem tak ľahko
tak ťažko
a jediné čo mám na práci
je milovať ťa
do posledného dychu
kontrastu
keď ta chcem stretnúť
nemôžem ťa nájsť