A potom som si povedala, že si ťa zakážem, že ani zaboha neotvorím v hlave myšlienku na teba, že nedám tomu žiadny pocit a už vôbec nie žiadne meno, lebo ty meno nenosíš. Je to iba konkrétny pocit, čo existoval kedysi, kedysi, kedysi...
Popoludní som sa išla prejsť do parku, cestou vietor obíjal zo stromov gaštany a tie mi padali pod nohy. Miešali sa s listami, nenápadne sa rozkotúľali a ostali ležať. Tam ma prepadol smútok, tam sa mi vietor oprel do vlasov, rozfúkal blížiacu sa myšlienku na teba, jesennú poéziu, alebo šansón. Toľko by som toho vedela pre nás urobiť, ale je neskoro. Táto jeseň mi čoskoro prerazí vnútro, nechá tu pár spustnutých stromov, haldu prehnitých listov a potom prídu tie skoré tmy.
A teraz som tu. Po pár dňoch si chcem zas povedať, že cestou z práce kráčam domov hore schodmi a tiež zvyknem myslieť na teba. Na to, ako neostávam pohodená pri dverách, na to, že cítim vlastný pulz, srdce mi bije aj kdesi v krku.
Slnko stihlo zájsť kdesi za hory, kým si sa ku mne blížil. Áno, áno, som jedna zo žien a nemusím byť hneď hrdinka z kníh, aby som vedela, že kým sa doplazíš, dáš si s ňou doma kávu, budete sa rozprávať o budúcnosti, o jej šírke a možnostiach, plánoch, výletoch...tak, tak.
Tak sa mi zdá, že tento vzťah je lacno prenajatý privát. Študentská splátka, vysoká daň. Raňajky skoro ráno, vlastné rána, čo mi šplechnú do tváre aká som. Všetci vedia, aká by som mala byť, len ja sama neviem. Cudzí sa o mňa boja, medzi sebou si dávajú rady, aké to asi bude, keď...
Dnes som sa stihla na seba/teba neviemkoľkýkrát nahnevať, lebo, lebo, lebo rúcaš môj domček z karát, moju pevnosť. Tak ti chcem aspoň povedať, že keď sa ešte raz opovážiš priblížiť dýchaj (fúkaj) pomalšie, nech už nespadnem na mieste, na ktorom som padla (prehrala) toľkokrát.