V hlave mám posledné zvyšky myšlienok, posledné porozlievané poháre vína, neporiadok, kopu neprečítaných mailov, zmeškaných hovorov, lebo som si tak pomyslela, že načo je dobré venovať čas na to, aby sa ma niekto opýtal, ako sa mám, keď vie, že nejako sa musím len mať, keď som predsa len tu. Tu žijem, tu existujem. Cez telefón viem byť málokedy úprimná a stručná, vždy vymýšľam iba ospravedlnenia, lebo ľudia sa iba tak znenazdania začínajú o mňa báť. Nepotrebujem vedieť, ako sa mám, nič nepotrebujem teraz volať pravým menom, ani samú seba.
Nevolám to nepriazeň osudu, ani životná skúška, je to iba odhodlanie ukázať sa, že toto som ja, tak tu ma máte. Listujete vo mne ako v otvorenej knihe, hovoríte, že taký človek by sa vám zišiel. Skúsila by som to brať ako kompliment, keby som nebola taká ťažká povaha, taká ľahostajná voči tomuto svetobytiu, svetožitiu.
Ak má moje žitie hĺbky, do ktorých sa zvyknem občas ponoriť , potom je to dobré. Je správne občas vyjsť, nasať do seba nový vzduch a poslať tú novú osobu vo mne nazad a zas len späť do seba. Byť človek so začiatkom a od začiatku, mať svoj vlastný príbeh a mať svoj koniec.
Koniec. Nič viac. Taký obyčajný končiaci sa film. THE END.