Skutočne sa vzdávam nádeje na teplejší zajtrajšok. Vážna jeseň pominula, nemám čo o nej viac povedať, nemám si prečo pamätať na to, čo mi tu zanechala, v ústach mi ostal iba chlad, ktorý dýcham každé ránom keď sa ponáhľam do jednej z mnohých svietiacich budov.
Pri teplej káve si azda len spomeniem, že príde aj taký čas, kedy sa sneh začne topiť, pod ním ostanú holé cesty a naše hriechy, ktoré nám budú také vlastné a čo viac človeku ostane ako to, že si ich zas len vezme ku sebe späť.
Z dlane sa mi derú pierka, ktoré fúkam do neba a oni padnú zas na zem, rovnako padá aj para z čaju, rovnako padneme aj my, keď sa nám odnechce byť nadľahčovanými a zas si len priberieme ďalšie starosti, lebo takto nás to baví, byť jednostaj pri zemi a nedvíhať oči k nebu.
A hociktorý moment nedokážem vylúdiť na klavíri, pretože mi nik nepožičal noty a sama za veľkým krídlom som len malé dieťa s ružovými líčiskami, povyzúvaná baletka, ktorá pošliape klávesy, za veľkým krídlom budem len hluchý Mozart.
Prekutrem všetky poličky s nápisom život, pozhŕňam do dlane posledných pár orechov, čo mi priniesla špatná jeseň, pohryziem (ich) dokonalú horkosť a zabudnem, pretože iba budem. Chcem byť.