Ktovie kam zmiznú moje sny, keď ma ráno prebudí hlasný krik, vrčanie áut, vrava ľudí, čo sa budia zavčas.
Kriedy z chodníkov pozmýval dážď, úplne ignoroval deti, ktoré ich tam nakreslili, obrázky zmizli s nimi aj ich farby, tvary.
Sotil si ma do tmy, ráno som sa prebudila do hmly, boleli ma ruky, bolel si ma aj ty, lenže ja som sa došľaka už zaprisahala, že ťa nechám tak v prázdnom byte.
Neznášam hovoriť skoro ráno, neznášam skoro ráno počúvať, neznášam celé tie skoré rána, po ktorých mi je ešte, ešte nijak.
Dívam sa na prázdny dvor, už nepočuť nikoho, každý zašiel, aj ľudia, aj slnko.
Vtedy, keď som ešte myslela, že budeme existovať ako tí (šťastní) ľudia v knihách hlavne v (ich) záveroch, som mala akú takú chuť zostať.
...a buď stále taká dobrá aj naďalej. To si mi kedysi hovoril a môj rebríček hodnôt exi(s)toval. Pozri sa do svojho vnútra, to som čakala skôr, aspoň by som nemusela tak dlho vyrastať s týmto omylom.
Neviem, čo si ďalej môžeme spôsobovať, akurát iba toľko, že pošleš ďalšie prázdne rána, dve lyžičky kávy, ktorú budem miešať sama a s ňou dobré ráno dievča, už si veľká, poradíš si aj sama.
Tvár som si zakryla pred vetrom, pred pohľadmi, nahováram si, že vonku je farebne, trocha aj je, pravdaže, len keby tie farby vedeli ešte hriať ako kedysi.
Zober si do rúk pár gaštanov, poskladaj si nové postavy, nový svet, teplé slnko, poskladaj si miesto, kde prezimuješ, kde ti bude cez veľké umyté okno na chvíľu teplo.