Ulice veľkého mesta ma vítali chladným prievanom, vháňal sa popod rukávy, farbil líca, primiešal sa do vlasov, do pohľadu, nech nekrčím tvár len pri slnku. Vonku padal dážď, v byte bolo teplo a útulne, všade sa niesol smiech a štrngot pohárov, ktorými sme pohŕdavo pripíjali a ja som cítila, že v tej chvíli zvíťazím, že ten hlboký nádych, na ktorý som čakala, prišiel.
Nechcelo sa mi dlho skrývať, ani zapisovať vety do pár riadkov. Žiadalo sa mi vysmiať tej prehre, ktorou bol vtedy ten nepodarený život, mala som chuť hľadať, hľadať to najmenšie zlo, lenže ono sa skrylo, ušlo, zaniklo...
Zo záhrad sa vytratili kvety, zvädli presne ako toto leto. Pár kvetov ostalo len v obchodoch, starostlivo opatrené pred chladom, pred vetrom. Bez korienkov, vytrhnuté zo zeme, položené do teplej izby. Takto to nechcem, hovorím si.
Možno chcem byť ten malý korienok, kdesi hlboko v zemi počkať na ďalšie leto, na ďalšie roztvorenie duše a láskavú ruku, ktorá si ma vytrhne zo záhrady.
Prišli už ďalšie dni, v kalendári pozerám, že za chvíľu bude sedemnásteho, čas odísť, pobaliť kabát a dáždnik a vykročiť oproti vetru.
Ak už prišiel čas lúčiť sa, rada ho prijmem. Otvorím mu dvere a ponúknem mu čaj. Nie som proti nemu, proti tomuto životu , vetru aj dažďu. Nech len príde to povestné chladno, s ním trochu ranného prázdna pri pohľade z okna, obité stromy, ľudia s o čosi väčšou ťarchou na pleciach.
Budem sa tešiť rovnakému teplu v duši, bledej koži a skrehnutým rukám. Privítam každé ráno so šálkou zeleného čaju, poviem si : Tak tu si, milý jesenný deň, tak tu si, Zuza, tu si, v tomto istom čase ako pred rokom, ako na rok, ale s väčším teplom, s väčšou istotou.
