...
Dnes som zabuchla dvere za dňom, chýbala som si tak naoko. Žiadalo sa mi byť konečne schopnou, konečne niečo normálne urobiť, upiecť koláč, vyvesiť bielizeň, čokoľvek, čo by ma aspoň trocha presvedčilo, že tento skoroživot stojí za to.
...
Dlhé hodiny som nebola schopná odpísať na mejl, na pár jednoduchých viet, čo kričali hlasno zo života, dlho som nebola schopná vziať svoje telo von, ukázať ho slnku a povedať ľuďom: tak tu ma máte, tu som !
...
Stále čakám za vlastnou špinou, snahou o niečo viac sa posunúť, byť o niečo neviemaká, lebo v hlave sa to mieša, mieša, mieša (a už ani sama neviem).
...
Večer - predtým ako som ti napísala krátku správu o tom, že mi je zima pri otvorenom okne, som do seba tlačila posledné zvyšky černicovej bulaniny a s nimi aj tú trochu myšlienok, že ty, chlapče, nie si najšťastnejšia voľba, a potom zas inak, že je to vlastne aj tak jedno, lebo život si komplikujem ja, komplikuje sa sám, a napokon možno ani nie je taký komplikovaný.
...
Stretávam ťa na rovnakej ulici v mojej hlave, stojíme pred rovnakou značkou, len ciele máme rozdielne. Bože, pýtam si iba šancu malý život, na nič zložité, iba na tú poondiatu jednoduchosť, ktorá nie a nie prísť....