V miske čupelo pár dozretých ríbezlí, ktoré nemali čas na dlhé žitie, tak som si povedala, že prišiel čas, urobiť z vecí úžitok aj dnešný deň. Vzala som ich do rúk, umyla a upiekla koláč ako dospelá žena. Bola to iba obyčajná sobota, bielizeň voňala vzduchom pred búrkou, v rúre sa piekla bublanina a ja som premýšľala nad tým, aká som veľká.
Nie je to iba môj výmysel, že som vyrástla. Všetci mi vravia, aká som už veľká. Veľký aj neporiadok v mojej hlave, veľký bol neporiadok v kuchyni, tento svet je pre mňa príliš veľký...
Čakala som na vlastnú šálku kávy, ktorú pijem už ako dospelá a rovnako dospelo som si predstavovala, ako sme spolu. Ako veľmi mi ešte stále chýbaš a že dni bez teba sú...a načo ti to budem vlastne písať, veď vieš to veľmi dobre.
Niečo vo mne tuho prikyvuje tomu, že sa ťa nemám vzdávať a ja si snažím opakovať, že načo sa mám takto hlúpo ničiť, že načo je to dobré, stále o niekom písať, hovoriť a vôbec rozmýšľať. Zatiaľ, čo ťa mám v hlave, ochutnávam koláč, ktorý som upiekla...
Náš byt sa postupne naplnil ľudskosťou, všade počuť akúsi vravu, nič jasné, iba štrngot pohárov, rozliate víno. Nech som to zas iba ja, kto nechce počúvať, kto nemá chuť sa baviť so životom.
Zo zvyku ma učili byť smutnou, hovoriť veľa, prežívať nešťastia, stretávať sa a piť kávu, zdieľať rovnaké názory, mať vlastné ja. Dojedám posledný kúsok koláča, dopisujem mail pre M. a balím si zvyšok života, čo vo mne ostal, lebo netreba ostávať, je čas pobrať sa preč...