I.
Bol si tam iba o čosi skôr, aby si si po mňa prišiel do záhrady, kde nám život daroval čas a rozhodol si nás položiť prinajmenšom na biely papier.
pokojné oko jazierka
uprostred ďalekých lúk
nehybne hľadí
na azúrovú misku oblohy
belosť bielych zmrzlín
letí priestorom
z tráv sa zdvíha čierny let drozda
tiene sa plazia celým dňom
ako slnečné hodiny
potichu
s pravidelnosťou topiaceho sa snehu
na čo myslíš
v diaľke za horami?
na koho myslíš
v diaľke za údoliami?
keď ponad hory letí vietor
zdá sa mi že viem to
čo navždy odnáša voda
čoho nikdy nebude škoda
čo sa stráca v hmlách
z čoho nemusíš mať strach
sú slová ktoré žiaria svetlami
nehy lásky úsmevu vyznaním
žiaria ako lampióny slávnosti
keď dni sa končia ránami
a nocí
prázdnych nocí niet
sú slová ako plamienky sviečok
blikotavé roztrasené sliepňajú
šepotom
o horúcom vosku letných dní
o čiernom lete drozda zo záhrad
let bielych lupienkov z jabloní
pokrýva lúku za domom
pijeme červené
priamo z fľaše
dopíjame pomaly
deň hustne večerom
Deň naozaj hustol večerom, víno sa míňalo z fliaš, pretekalo pomedzi prsty a nútilo nás byť úprimnými, avšak ešte stále bol čas...
II.
čo skryješ do dlaní?
v zime dych ktorý ťa hreje
v lete pot zo slnka nad horami
z jesene vône farieb lístia
a na jar sviežosť vody z prameňa
čo skrývaš v dlaniach?
dávne dotyky
prchavé ako vánok v muškátoch
soľ starých sĺz márnosti
zmytých prílivom smiechu
v dlaniach držíš
neviditeľnú nádej dotykov
pomedzi prsty hľadíš do slnka
putujúceho tvojou čiarou života
mĺkvym pohybom zaháňaš
ťažký kameň noci bez sna
povedz dievča v diaľke
čo držíš v dlaniach?
hodváb uzdy mäkkých snov?
pergamenovú mapu predstáv?
kašmír dotykov či satén nehy?
Ako veľa mám toho pred sebou, celý život a neviem nič, no predsa tak veľa...
III.
v perí tvojich dotykov
utopila si vodu
ktorou si zmývaš tvár
v mede tvojho objatia
sladne hrebeň
ktorým si češeš vlasy
mihalnicami preoseješ sny
slzou vyplavíš prášok smútku
prsty zaboríš do podušky spánku
preletíš na krídlach noci
krajinou spánku
Bože, je iba deväť, iba ďalšia šanca rozhodnúť sa, iba ďalšia šanca nezutekať alebo zaspať bez bolesti.
Venujem Martinovi, ktorý iba tak bezprostredne verí (aj v moje) dobro. Za všetko pekné, za záchranárske siete, za objatia. Lebo vzdialenosť nebýva vždy večná, keď nesie v rukách blízkosť.