Dodatky

Autor: Zuzana Šagátová | 9.2.2012 o 21:14 | (upravené 10.2.2012 o 10:33) Karma článku: 3,14 | Prečítané:  439x

Dnes večer narozdiel od vecí, čo sa stávajú celkom nerozmyslene. Vždy v živote som vedela, čo som chcela, iba som si tým nebola istá alebo som si to rýchlo predtým rozmyslela.

Veci ma sužujú alebo zúžia. Ako dnešná cesta, ktorá bola rovnako úzka. Bola to úzka cesta domov. Povedala som domov? Je to iba skoro domov. Skoro teraz už (aj) moje mesto.

***

Nemám si čo priať. Iba niekoľko blízkostí a vzialeností, ktoré si mi ponúkol. A diaľky, ktoré sa ma bezprostredne dotýkajú sú iba moje. Neporušené chvíle. Niečo také ako vlnová frekvencia, čo kmitá v mojej hlave. Taká silná ako keď pri rannom dúšku (tvojej) kávy zapneš rádio alebo ho stihnem zapnúť ja.

***

Niečo nepredvídané, čo mi ktokoľvek môže poskytnúť mi povie do života iba choď dalej. Vojdi.

***

Na križovatke, ceste, ktorou kráčam do niečoho nie tak celkom môjho... Všetko to nachvíľu požičané si nástojčivo vypýtalo moje myšlienky.

***

Niečo si vyslovil. To niečo bolo konkrétne, ale nikdy to nebolo moje a tak celkom sa to dotýka. Povedal si dnes už aj môjmu mestu, čo (mu) mi môžeš darovať. Koniec koncov - jeho vec. Tak na tejto ceste som sa rozhodla skončiť (a tu aj začať). S roztrihanými tričkami na franforce, ktoré som (fiktívne) celú noc zašívala, lebo zúfalstvo a radosť si zaslúžia chirurgické stehy šité nočnou ihlou.

***

dodatky

 

Ráno som sa prebudila s niečím oveľa mocnejším. Na tanier som si poukladala pomaranče, jablká, banány a jogurt, ktorý som na seba vyliala. Lebo tým ovocím som bola ja. Bola som tou sladkou chuťou, lepkavými prstami, aj vnútorným rozptylom.

***

Rozmýšľala som o nás. Neviem, kto vlastne si, ani to, čo je v našom prípade potrebné alebo zdravé, schopné života a existencie. Do kufra som si zbalila iba svoje veci.

***

Pri pohľade z okna sa mi stáva, že sa započúvam do ticha a iba tak monotónne si premietam tvoj hlas v mojej hlave. Nepotrebujem ťa (nás) vlastniť, ani strácať, ani znova nachádzať. Nie si môj majetok, moja krásna bábika z detstva.

***

Ešte nedávno, bolo to niečo pred tou povedstnou príponou -dsať. Taká rozporuplnosť. Lebo nie je zle. Namôjveru nie je.

***

Ona vo mne (niečo vo mne) bola ako ten chlapík dnešné ráno, keď som sa pozerala môjmu mestu na chrbát. Prísť a prijať niečo za svoje je pre mňa jednoduché.

***

Ako i povedal P. na istej strane : Každý deň si vyberám pravdu, s ktorou chcem žiť. (A s tou tvojou sa mi žije dobre.)

 

Venujem B., ktorý je mojou súčasťou aj keď nikdy nečítal leporelo.

Venujem M., za všetko pekné, čo mi stihla povedať pri pive a kdekoľvek pomimo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.


Už ste čítali?