Sem sa už nepošlem.

Autor: Zuzana Šagátová | 4.12.2011 o 12:54 | (upravené 4.12.2011 o 13:01) Karma článku: 4,31 | Prečítané:  1091x

Až o 16.17 hod. mi bliklo, že je piatok, nie sobota, zuza! Vravím si.  Snažila som sa vyhrabať spod haldy kníh, ktoré si sadli na moje telo, obsadili moju posteľ a posielali svoje vety a písmená, aby mi načisto osídlili hlavu. Aby prekazili pesničku, ktorú som si pohmkávala v duchu, aby vyhnali všetky myšlienky na život.

 

 

Aj toto bol môj deň. Považujem ho za tak trochu nepotrebný. Lebo naň zabudnem, zabudnem, čo som sa naučila, zabudnem aký processus to bol, čo sa kde delí, čo sa z čoho skladá a kam to smeruje a keď to bolí, prečo to vlastne bolí.

Keď som bola totálne nesústredená, keď už som nemala tie vety kam ukladať, prešla som sa k oknu, porátala žalúzie, robila som čokoľvek iné, len aby som nemusela napchávať všetky tie múdrosti.

 

Chýba mi stálosť. Sústredenosť vo veciach, precíznosť, presnosť.

 

Včera, keď si sa opýtal, aká je vlastne moja izba a ja som ti odpovedala, že všetko u mňa je modro-modré a ty si povedal, že modrá je chladná. Mal si pravdu. Neviem presne, či je to uhol pohľadu, či otázka vkusu, či to všetko napokon len nepramení z môjho vnútra.

Modrá je krásna. Modrá je chladná. ( darmo, že v nej pozapaľujem sviečky).

Nevládzem žiť len tak nerozmyslene pre všedné dni. Iba tak nepripravene. Spoliehať sa, čo bude, nebude. Čo bolo, môže byť. A krížíť ruky a nohy a chlácholiť sa. V zime, v čaji, sladko utopená medom, u seba (vo mne). Vo sne.

 

Dnes v riadkoch som si prečítala, že kedysi do budúcna budem súdená podľa lásky. Prepadla ma panika. Hovorím si, panebože, zuza, je načase začať  (ľúbiť). Je načase precitnúť. Nebrať to všetko tak s rozumom, nerátať, nepredpokladať. Žiť epizódy zo dňa na deň, tak ako prídu. Nie podľa scenára. Podľa réžie.

 

 

Xxx

Včera som chcela urobiť pomlčku v diári mojich dní.  Šialene zabudnúť na diaľky, na tých, čo kričali. Nejako sa vysporiadať s vecami, na ktoré som sama.  Na to, že chodím do kruhu, že vždy nachádzam stále tie isté stopy, že vždy sú čerstvé, mlčiace, jednotvárne.

Že vždy mi niekto podaruje život na jeden deň. Preto, aby som niečo zvládla, aby som sa až tak hlúpo nestrácala vo veciach samozrejmostí.  Aby som si chvíle skúsila možno nejako rozumne prerozdeliť.

Pripomínať si carpe diem!

Nie vždy stanem oddýchnutá. Nie vždy je moja izba mojím útočiskom a moja hlava alfou a omegou.

Xxx

Veci, čo by som mohla žiť. Veci, čo sa mi núkajú. Samé skáču do mojich rúk.

Škoda, že sú priťažké.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.


Už ste čítali?