Čas žiť

Autor: Zuzana Šagátová | 9.11.2014 o 19:58 | Karma článku: 3,53 | Prečítané:  243x

Vydržala by som žiť na jeden nádych, rozprávať na vlastný pohon, skúsiť nestrácať kroky, sústredivo hľadieť na ľudí navôkol. Tak by som chcela hovoriť, veľa a pravdivo, od okraja podrážok vlastných nôh, od samej zeme, až po holé nebo preplnené oblakmi.  

Ulicou sa niesol ruch, farebné dáždniky, čo kričali TU SOM! a my pod nimi, za nimi, pomimo nich. Nestrácali sme sa, veď nebol dôvod, len sme hľadali a chceli sme nájsť.



Chcela by som zažiť tvrdý pád, mať na čele šráf s nápisom život, odreté ruky a v tele teplú krv, len trochu života, záujmu.



To čo chcem, je nepostávať na mieste, jednoducho, nezaspať na vavrínoch. Keď som dnes otvorila denník, stálo v ňom, že: všetko, čo prežívaš má svoje miesto, je dobré tam, kde si. Múdra poznámka, pokiaľ sa človek necíti ako posledná milenka všetkých akožemužov, keď jednoducho nežobreš o lásku, len tak ju zvykneš dostávať, pretože niekto si.

 


(Tak by som sa chcela cítiť, jednoducho živo, ako dnes, keď som otvorila malý denníček a v ňom stálo: je jedno na aké miesto si prišla, je dobré, že tam si, tam ostaň. Vravím si, fajn, má to zmysel, lenže v akej úlohe? A akú cenu to nosí? Je hlúpe postávať v úlohe milenky, alebo akožesomtvojažena, kedy ty chceš. Alebo byť rozmarným deckom, šialenou džokejkou, umelcom, básnikom. Dobre dosť, tak žime tu. žime teraz. Nadlho, na týchto miestach.) A potom si želám ešte milión chvíľ s vetrom od rieky, ktorý prefúkne moje vlasy, chcem vravu, veľa drevených stoličiek a jeden stôl, od ktorého sa odráža štrnganie pohárikov, teplý čaj a z neho stratené teplo na mojej tvári, vpité v mojich ľadových rukách. To všetko si želám, a hlavne len jeden cieľ.   Chcela by som hovoriť otvorene, veľa, nahlas, zrozumiteľne, nekričať a vedieť odpovedať napríklad na to, prečo som ešte stále nie vydatá, ako tomu bolo dnes a mňa táto otázka celkom zaskočila. Potom rozmýšľam aj nad tým, prečo. Ale aj to malo asi svoje miesto. Tak to vnímam a vravím si, že tu a teraz, a prinajhoršom si odpoveď vymyslíš, pretože ani zaboha neviem nájsť v sebe niečo, čo by znelo jasne a udávalo smer, je to preto, lebo... (p o é z i a)

 

Chcela by som ti len krátko povedaťŽe bývajú rána, kedy potrebujem zakryťvlastnú nahotuAle nie pred tebouObliekam si preto šatyZapínam bielu blúzkuTesne pod krkPozamkýnam sa na gombíky Akurát nechám priestorna jeden nádychpri pomyslení na tebaV skladanej sukni
postrácaš sa mi v jej záhybochv jej vzorochVlasy zapletám do vrkoča
ako bojovníčkaA potom by som chcelazabudnúťna Rómeaaj nahodené kockyktorých čislanedávajúžiaden zmyselMy dvajaja tvojaiba ak milenkaa ty môjna dlhý časkrátke zaspávaniaa kontrastyBudem vždyjeden zaplatený účettri kroky na prechádzke
keď si jeseň rozmyslíže by nás chcelanahých popod stromyPíšem tak ľahkotak ťažkoa jediné čo mám na práci
je milovať ťa
do posledného dychu
kontrastukeď ta chcem stretnúť

nemôžem ťa nájsť

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?