Balady

Autor: Zuzana Šagátová | 26.5.2013 o 19:56 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  169x

Človeče, ako poznáš vlastné hranice? Myslím tie hrubé čiary, ktoré ti vymedzia priestor na žitie (žatie). Podľa čoho vieš, kam stúpať a kadiaľ radšej klesať?

Jedného dňa a mohol by to byť naozajstný deň, by som chcela prísť na to, ako veľmi, človeče, ako veľmi môžeš padnúť do teplej ľudskej náruče. Ako silno ťa môže zovrieť a koľko tepla a blaha ti môže poskytnúť. A či vôbec existuje hranica medzi objatím a objatím s priepasťou, do ktorej sa dá tak bezhlavo vletieť...

 

Ako sa dá nebudiť do rán, (?) ktoré ti jednostaj prichádzajú klopať na okná, vyháňajú ťa s postele a na chvíľu urobia prievan, nech je vzduch čistý, kým rozkážeš telu aby bolo, aby sa pozviechalo.

 

Kam sa podieť od samého šialenstva, keď je ťa zrazu všade tak príliš veľa? Ako si vytvoriť vlastný medziživot, do ktorého sa dajú popratať veci, čo ťažia, čo nenosia pravú tvár?

 

A kedy príde ten čas s veľkým vykročením dopredu a bez obáv?

 

Letargické dni, ktoré ma nesú časom, sú navlas rovnaké. Prikazujú neustále nejako žiť, nútia padať dážď v rovnakom čase, omínajú ľudí a vnucujú sa vojsť kamkoľvek.

 

Možno raz začnem veriť na modrú oblohu, možno aj na to, že tráva potrebuje dážď na to, aby rástla a ja s ňou. Všade je priveľa potešenia, ktorému sa bránim, lebo to jediné mi teraz netreba.

 

Netreba mi nič.

Ani teba.

Zrazu si bol všade.

Kypel si dňami z môjho života.

Nechcem.

Už nie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?