Ráno stálo za pohár vína, za ďalšiu výčitku a za tú trochu strachu (snehu) , ktorá padá z neba. Nebo je široký pojem a ešte širší priestor ( rovnako ako výčitka), čo dopadne mäkko na ľudskú dušu, len nevedno odkiaľ presne.
Zo skrine vyťahujem tričko s krátkym rukávom. Je na ňom popadaných pár vlasov z leta. Sú vyťahané od slnka, zmoknuté od dažďa, posiate pieskom, spievajúce morom.
Zima bude len ďalšia spomienka, ktorá odíde. Na nebo si zavesím vlastné slnko, nech roztopí do poslednej vločky, čo prišlo a už nemalo (nemuselo).
Budem vlastným znovuzrodením, novou piesňou, ďalšou šancou, budem znovu dlhoočakávaným omylom.
V záhrade postupne vyrastú nové kvety a budú mať zvesené hlávky. Budú ako človek po zime, v očakávaní, so zvesenou hlavou a budú čakať. Áno, všetci budeme čakať.
Niekde blízko sa črtá aj to, kedy ľudia budú stáť na zastávke v krátkych rukávoch, radi zmeškajú autobus kvôli rozhovorom, kvôli zmrzline, čo sa bude premieľať v ústach ako sladké sústo.
O niektorých veciach budeme spolu iba mlčať. Jednostaj sa bude diať to isté. Na oblohu sa zalepí slnko, listy začnú nasávať do seba tú trochu života, čo im bude ponúknutá a my budeme s nimi nasávať rovnako. Tú trochu zelene, kyslíka, pochopenia, slobody.
V záhradách sa ostanú pýšiť kvety. Tak majestátne, a zároveň tak skromné. Kaluže po snehu čoskoro uschnú a zmiznú ako spomienky, ktoré nestoja za to, aby boli zapamätané.
Žiada sa mi aspoň pomyslieť si, že prídu d n i, áno, budú to dni. (Nie iba hodiny s dalším povzdychom a otázkou – panebože, ako dlho ešte, tak ako?)