Čakajúc

Autor: Zuzana Šagátová | 24.2.2013 o 20:25 | (upravené 24.2.2013 o 20:38) Karma článku: 7,18 | Prečítané:  187x

Som rada, že som ťa počula, tak sa opatruj, dievčatko...boli posledné slová jedno popoludnie. Bol to možno skôr príkaz ako prosba, aby som namôjveru nestihla vyviesť nič horšie, lebo čo môže byť ešte viac zlé ako to, že človek celé dni počúva iba seba a hlasy za oknom necháva padať radšej do snehu.

Nechce sa mi skrývať do nijakej ulity, ani znovu počítať steny, ani počítať svoj strach a beznádej, bože, aké skvostné potápať vlastné telo, vlastnú dušu, topiť ju aj vo vlastnom suchu, keď nie je kam, pretože dnes sa to tak nosí.

*

Cestou domou kráčala vo mne iba myšlienka a padajúci dážď, ktorý sa nevedel dostať nijako hlbšie, iba sa zapil do mojej vetrovky. Tak ako sa občas zapijem do čejsi kože, keď hľadám, keď hľadám a neviem nájsť...

*

Celé to klišé o tom, že by si mi mal asi trocha chýbať, že by si mohol byť to ďalšie strašné ráno, kedy by som nechcela ani za nič otvoriť oči, vyháňala by som ťa preč, mala by som zas na čo vyhovoriť, ale ty nie a nie prísť.

*

Z korún stromov padali kúsky snehu priamo do vody, ktorá vytvárala kruhy. Prvý, druhý, tretí... Presne ako naše objatia, najskôr tie blízke a potom boli už len ďalšie a ďalšie a boli väčšie a väčšie kruhy.

**

Popoludní sa vypekali buchty s hrozienkami, voňali a klamali zmysly, v dome bolo počuť štrngot hlasných slov, už nie to tiché prázdno, čo sa hnalo cez kúty v komorách, od izieb mal ten priestor veľmi ďaleko iba z prostého dôvodu, nemôžem nazvať nežitie žitím (nežatie žatím).

**

Dá sa oklamať pár chvíľ, pár dní, keď si znenazdajky človek pomyslí, že dokáže byť trocha silný, možno aj silnejší na skúšky, ktoré doniesol pán veľkomožný, aby nám potom mohol nadeliť odplatu. A potom sa už bude aj kam vrátiť. Vrátime sa naspäť do seba, pozrieť čo nové, čo v zime zatuchlo a zamrzlo, čo na jar odnesie prvý sneh preč, keď sa bude topiť. Ostaneme stáť a pokrútime hlavou, že je nám za tým aj trocha ľúto.

**

Zas na jar vyhodíme pár vecí, pár ľudí z hlavy, zo srdca, ďaleko, hlavne ďaleko a vtedy sa už bude dať radovať aj z prázdna, aj z tepla, čo pošteklí tvár. Znenazdajky bude každý silnejší a silnejší. V jedno popoludnie bude svietiť slnko a s ním aj ľudia, o niečo viac bude blízkosť bijúc do očí ruka v ruke kráčať s nami.

***

Počítam každú kvapku vody, ktorá odchádza riekami preč a nevráti sa nikdy, strhne so sebou postupne každý centimeter snehu, odíde aj chlad z chodníkov (na duši), stratí sa mi odraz zo zamrznutej rieky, nad ktorou som počúvala šumenie vody.

***

Všetko čaká, kedy odíde zima a príde teplo, ktoré si želá sám človek, sama ľudská náruč. Pýta si zohriať, rozpustiť všetok sneh hoci na vlastnom tele a potom už len prísť, už len počkať na moment, kedy po zime ostanú na ceste len drobné kamienky (spomienky), ktoré človek čochvíľa zmetie.

***

Bude existovať jedno ráno a bude také ozajstné, ako tichý šum otvorených ranných novín, bude voňať rosou a bude také jedinečné ako šálka kávy, také túžobné ako horúci bylinkový čaj a ja sa nebudem vedieť dočkať, kedy sa napijem...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?