I.
kedy utíchne ozvena
posledného hlasu
ktorý vyletel z úst človeka
na hranici
medzi zemou a nebom
?
(hľadím /hladím/ a sedím a zas sa len otáčam von oknom za tou prázdnotou a možno ani tak nie za ňou.)
II.
kedy doznejú slová
v púšti myšlienok
?
(raz bude to teplé leto a ten povestný teplý piesok a spálená koža, raz tam budem aj ja /aj ty?/ )
III.
stále sa točí okolo chvosta
pes nocí a dní
sučka času rodí
sekundy, minúty, hodiny
a dosť
dosť!
to stačí!
(tam blízko pri mne sedí pán a jeho pes - milý a prítulný ako láska, keď sa jej chce prísť a nerobiť nám napriek)
IV.
už stačí, stačí toho, čo bolo
čo bude, už nikdy nepríde
ozveny zmĺknu
po rokoch, mesiacoch
týždňoch, dňoch
och
ch
h
(veru, stačí mi málo, málo trápenia, málo premýšľania, všetko sa máli.)
V.
ostanú už len sochy
tváre nemé
gestá
z mramoru, bronzu, plastov, žúl
sypký pieskovec, deravý travertín
liatina ako čierny, temný med
a ešte meď!
a dosť! už stačilo, dosť!
sochy stojacich, sediacich, ležiacich
gestá
ktoré boli, sú i budú
( a tak celkom to nebude iba meď a socha bez srdca. Darujem jej kúsok sladkosti, na jej hlavu budem liať med, nech len /sladne/ slastne, lebo slastne sa dá žiť teraz aj bez srdca.)
VI.
čas bude hľadieť z výšky podstavcov
na prázdne parky, plné lavičiek
neodoslaných listov
zalepených v obálkach snehu
odosielaných vetrom
tam a spať
stále dookola, okolo nehybných hláv
( a ja budem hľadieť s ním, povýšenecky sa smiať, ale iba chvíľu, lebo som to dobré dievčatko, ktoré vie, čo sa patrí a veď mravy sú mravy.) až do zmeravenia!
VII.
ostanú len sochy
vyplnené postojmi (z) minulosti
s nehybnými vlasmi, plášťami, sukňami
sochy plné dutín, štrbín, puklín, dier
skrývajúcich pavúkov, telá včiel
(ostali sochy, medené, medové, bez srdca, bez lásky, bez duše...)
VII.
sochy ostanú
len pár sôch
och
ch
h
* * *
už dávno nie je svetlo
a ešte stále nie je tma
je príšerie
v izbe plnej prázdnoty
za oknami hmla
čo bude zajtra, už včera vybledlo
v štyroch kútoch stojí Samota
v strede tancuje Osamelosť
zo stien steká Clivota
Čas sa sype z hodín
škripot piesku, hukot vody
líška v tráve pod oknom
čoskoro zaznie z diaľky zvon
Noc ťažký plášť zhodí
raňajky v tráve dávno vyšli z módy
vták náhle vylieta z kríkov von
voda sa ticho vlní a leje potokom
už dávno nie je tma
a ešte stále nie je svetlo
***
Na vernisáži stojacich hodín, uvažoval ktosi o čase. O malom čase, malých chvíľach, o veľkom čase, o veľkom trápení a ešte väčšej radosti, ale len na chvíľu, lebo potajomky sa len modlím a modlím za krátkosť chvíľ, aj takých všedných a kratšie tých bolestných, no jedna z najkratších si ty.