Vonku sa stmieva, umývam čerstvé ríbezle, bosými nohami sa dotýkam rozpálenej dlážky. Patrím na chvíľu cudziemu svetu, ale už nie na dlho. Po všetko pekné sa budem snažiť vrátiť domov. Prísť si jednoducho na svoje.
Svet navôkol dýcha ľahkosťou a ja sa len sotva chcem vzdať tohto času. Ešte stále je čas niečo začať, veď je sviežo, akýsi začiatok niečoho, začiatok živôtika na dlhý čas...
Rátala som slnečné lúče a keby som mohla, poslala by som ti ich aspoň tucet. Boli by také večné, hrejivé a skutočné. Boli by nebezpečné ,no zároveň krásne. Tak ľahko sa mi na teba spomína, aj teraz, keď už je večer, ovocie pomaly dozrelo na mojej tácke, marhule dostali cukrovú chuť.
Je čas otočiť sa dopredu, vzkriesiť rána umyté dažďom . Je čas vstať z postele, pretrieť si oči, otvoriť oči a povedať si...Načo hovoriť, stačí sa zhlboka nadýchnuť
***
Náušnice mi jemne zvonili pri uchu, keď som hádzala do kufra posledné veci, posledné skrčené handry, všetko bolo posledné, lebo ako to chodí, veci by sa mali skončiť v tom najlepšom.
Za oknom mi prší dážď, prichádzam do vlastnej cudziny, do vlastnej špiny, ktorú som tu nechala z dávna, svoje šťastie stískam nesmelo v pästi.
Všade vonia marhuľový lekvár, rozháňam jeho vôňu celým bytom, každým kútom, aby som aspoň na chvíľu zahnala to nepriezračno, čo si ma tu našlo.
Dozrela som niekde vo výklade každému na očiach, lenže teraz už nechcem byť viditeľná. Vypínam telefóny, všetko je na behu, hlavne to, čo nazývam život. Pozamykám dvere, zatvorím okná, len rýchlo, rýchlo preč.
Pod oknom sú veľké mláky, ktoré mi mama zakazovala , keď som bola malá. Dnes už nemám strach. Skáčem do nich ako blázon, blato sa mi lepí na telo, vlasy kučeravie dážď a ja som na chvíľu zlá.
