Všetko sa to začalo akosi nenápadne, spontánne, iba pre radosť, ktorá musela prísť. Radosť, ktorá si vypýtala naše kroky, hlasný smiech, čo sa niesol ulicami, keď ľudia zhasínali svetlá vo svojej spálni a mávali tomuto dňu.
Práve vtedy sme všetci zneli hlasnejšie, vedľa seba, iba tak, nesúc svoje telá skoro nevedno kam. Slová z úst sa trúsili ako teplé (skoro) koláče, ktoré sme piekli celú noc. Voňali vanilkou a jemne sa rozpúšťali na jazyku. Nik nepotreboval viac, stačilo to naše málo, to skoro nič, stačil štrngot a dúšky vína, ktoré chutí aj dievčatám. Stačili bublinky, večne plné ústa.
Chýba nám tak veľa a zároveň tak málo. Život si včera povedal, že nepotrebuje nič, iba gauč, na ktorý nás posadil, iba noc, čo nám daroval a rovnako aj to skoré svitanie, keď v byte pod nami zvonili budíky, ktoré naháňali ľudí znovu len niečo prežiť, iba nám sa ďalej nechcelo a veď načo aj.
Ešte stále to neskončilo, ešte málo to trvá, ešte niekde cítiť zvyšky včerajška, víno v hlave, hlasný výsmech tejto všednosti, omrvinky prilepené na perách, je čas, ešte je čas...
Ťažko sa prijíma iba takéto spontánne dobro, ktoré včera prišlo a nebude si za to pýtať daň.
Venujem Sime, ktorá so mnou ostáva stále.
Venujem Lukášovi, ktorý bude musieť ísť, ale znovu sa vráti.