Prie/Do-kopy

Autor: Zuzana Šagátová | 22.1.2012 o 15:22 | Karma článku: 2,65 | Prečítané:  368x

Toto odkladanie ma desí. Všetko nemá svoj čas. Averzia voči čomukoľvek. Vstala som zavčas rána. V uliciach bolo chladno. Sneh pod nohami vŕzgal a moje neisté kroky smerovali nevedno kam, celkom po tme.

V oknách bolo sotva zažaté svetlo, iba starenka v malom domčeku svietila v prednej izbe. Ktovie, či ju niečo trápi alebo sa chcela pozrieť na život aj inak. To možno pochopím neskôr, keď budem staršia.

Nikomu sa nechcelo dnes vstať skoro, veď načo aj. Správne rozhodnutia do dní si môžeme zaželať kedykoľvek počas dňa.

V okne som zazrela orchideu. Bola naozajstná. Ako moja, snáď, niekedy do budúcna aj keď o kvety som sa nikdy nevedela poriadne starať.

A ty by si možno za tým istým oknom mohol krájať hoc aj cibuľu. Viem, viem, že vianočka s kakaom znie možno romantickejšie...

Neviem, v ktorom bode ma bolíš. Ale bolíš tak vecne.

Si ako dnešný ranný vlak, na ktorý som nakoniec nenastúpila, aj keď som mala dosť času. Bol (si) tak blízko. Ale asi potrebujem bežať na dlhšie trate.

 

Daj mi priestor.

Včera som si opäť mohla uvedomiť, že nijaká kaša sa neje taká horúca...

A nie každý dostane na raňajky víno – tak som jej to pomaly vysvetľovala. Lebo ona má narozdiel odo mňa ešte vždy na výber.  Popri tom všetko, čo sa stihlo udiať si uvedomujem strany, na ktorých sa nachádzam. Vždy prichádzajú s možnosťou rýchleho výberu. Iba moje rozhodnutia sú akési spomalené.

S večermi prišla aj chuť vysmiať sa tomuto hlúpemu životu. Napľuť mu do tváre a povedať mu, že to nie on ma ničí, že to je skôr moja dobrovoľnosť, lebo v hĺbkach sa žije akosi ľahšie.

Lebo deň po dni sa lepia nenásilne na seba. Zanechávajú po sebe leporelo, do ktorého si každý deň niečo zapíšem.  A tak symbolicky, ako to robieva každý, si ho nakoniec pootváram, zhodnotím, uverím, neverím...

A prvácke machule na ňom, napísané mojou roztrasenou rukou, ktorá väčšinou hľadá kroky iba preto, lebo ju nenaučili jednoduchosti.

Nakrájala som pastelky na papier. Prúžky na ňom ostali farebné. Akási dúha. Bolo ťažké nakresliť ju, lebo je celkom nezmysel  krájať si pastelky.

Ako som už povedala, je 22. Január , mám ďaleko po devätnástke a po detstve a možno nie tak celkom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?