Niektoré rána

Autor: Zuzana Šagátová | 18.1.2012 o 10:54 | (upravené 18.1.2012 o 11:01) Karma článku: 3,02 | Prečítané:  304x

Cestou tam sme sa s D. rozprávali o všeličom. Myslím, že som jej spomenula, že mi celkom stačí toto. Neviem presne, čo to je, len je to asi niečo, čo nesie v sebe pokoj a tomu sa celkom spontánne dokážem tešiť.

Keď som si ešte donedávna myslela, že (dni) si ma absolútne nezaslúžia, možno som sa mýlila. Ale chyby si priznávam len ťažko. Lebo s pocitom, že som oukej, to iba ostatní sú mimo, sa mi žije žilo akosi ľahšie.

Dnes ráno presvitalo slnko cez žalúzie do mojej izby. Na stene vytvorilo mozaiku prúžkov. Slabé a silné. A tak ma napadlo, že tieto prechody cez život mávajú podobné farby. Svetlé, tmavé. A vedia sa objaviť aj hneď zavčas rána, keď som ešte ponorená kdesi napolceste do čiehosi sna a vtedy sa neviem tak celkom rozhodnúť alebo uvážiť to naozajstné.

Tie najdlhšie chvíle mi už nevadia. Ani v prípade, že sú najhoršie. Na bolesť sa dá zvyknúť. Len ju opatrnejšie všívam pod kožu.  To lamentovanie okolo ma už vôbec nedojíma.

Nie vo všetko dokážem byť opatrná. V tom reálnom, ani vymyslenom. Lebo výmysly nie sú vždy neškodné. Presne také, akými ma klamali. Aha, vlastne, si už nespomínam.

 

O pár dní

Horúci čaj lejem do tenkého skla. Pamätám si, ako som sa toho bála, keď som bola malá, lebo som si mohla popáliť ruky, lebo to tenké sklo sa mohlo v mojich dlaniach puknúť, porezať ma.

Z kabáta som vyložila všetky pokrčené lístky z autobusu. Proste, som mala chuť vyhodiť ich, aby som mala vo vreckách čisto, aby mi zostal priestor, aby som zas mohla cítiť prázdno.

Včera som povedala D., že si ju potrebujem vytetovať. Nosiť ju. Ako náramok. Niečo pekné. Vytetovať ju kurzívou, aby mi mohli závidieť, aby som si mohla závidieť, že niečo pekné na mne predsa len ostalo. Mať devätnásť a plnú hlavu. Mať ju plnú, tak ako ju má ona. Lebo nemá to, čo ja mám. Chýba jej strach a úzkosť, plaziace tiene, hlava sklonená na posteli a ťažké telo. Desím sa myšlienky na to plné a čisté, lebo som si celkom istá, že toto ma nečaká, že (jej) charizma nie je moja cesta.

V knihe som čítala, že depresia je to, keď poznáš všetky trhliny na strope steny vo vlastnej izbe. A moje vnútro sa chvie pri predstave, že tie trhliny budem raz musieť spoznať, lebo ešte stále je mi akosi dobre...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?