Zdvihla som ľavú ruku, aby som mu odkývala. Neviem prečo ľavú, keď som praváčka.
Ale aj toto gesto malo svoj zmysel. Možno trochu zmeniť štýl. Možno sa niečím líšiť. Dnes bola moja ruka iná, šikovnejšia a s ňou aj pozdrav, ktorý som odoslala.
Nenáhlivo som kráčala do obchodu po niečo, čo som nutne potrebovala. Niečo, čo nutne potrebuje moje telo. Bio. A dni sa môžu začať. Dni, kedy sa učím, ohrievam jedlo v mikrovlnke, zapínam a vypínam počítač a vymýšľam veci, aby som zdrhla a trepem, dookola trepem vo svojej hlave, sama pre seba a následne aj pre vás, ale vždy len sama pre seba.
Aj také sú (moje) dni. Náročné, nenáročné. Iba moje. Keď potrebujem pokoj v duši. Keď sa mi predstava, že budem doma, páči. Keď ma baví variť a prať bielizeň a iba sa tak samostatne schovávať vo svojej izbe.
Dni, po ktorých mi ostáva kopa neumytého riadu. Spomienok na vľúdnosť voči sebe. Jednoduchosť, ktorá sa na nič nehrá. Strapaté vlasy , tepláky a rozťahané tričko. Takto sa poznám. Toto som ja.
Bez náušníc, mejkapu ...
Dní bez lásky je mnoho a sú dlhé. Vyzerali ako včerajšok. Včerajšok, kedy posunuli čas o hodinu spať. Predĺžili život(y) bez lásky. Ten môj určite.
A potom už neostáva nič iné, iba sa prizerať. Bezcieľne. Lebo cieľ ešte nemám. Ani vo výhľade, ani ho netriafam. Občas som sa ho snažila minúť, ale teraz viem, že to nebolo ono. Tak, či onak, raz k nemu prídem. Nie cesta je pridlhá, to ja som nedočkavá.
Nezoslabnutá. Iba neistá.
Reštartovaná.
Prestala som počítať, prestala som míňať.
Moje dni sú tvoje dni, sú(tok) naše dni.
Zatiaľ, kým (ťa) nájdem naučím sa. Variť, prať bielizeň.