Neviem, či je to iba domnienka, že čím som staršia, tým častejšie
sa ocitám vo svete, v ktorom vládne tak neskutočná vlastnosť-
pokrytectvo.
Častokrát počúvam, že ak chcem zmeniť ľudí, je potrebné ich milovať.
Ale ako mám milovať niekoho, kto mi dokázal v živote tak neskutočne
ublížiť? Kde mám nájsť tú lásku? Odkiaľ ju mám vziať? Môj vplyv
siaha len potiaľ, pokiaľ aj moja láska. V mojom, doposiaľ, krátkom
živote som sa túto otázky dookola pýtala samej seba. Mám dôvody
k láske i dôvody nemilovať, často je ťažké povedať, ktoré dôvody sú
väčšie. Veľmi túžim zmeniť ľudí k lepšiemu. Bolí ma, keď vidím, ako
uzatvárajú dvojspolky proti svetu a svoje zdvojené sebectvo považujú
za lásku.
V mnohých životných situáciách som kráčala sama, samučičkejšia
ako ktokoľvek iný. Pocítila som v sebe prázdno a moja duša zmĺkla
smútkom. Nadobudla som v sebe pocit pustej komnaty, v ktorej
vietor svojou prudkosťou zotrel aj posledný lak z okenného rámu.
Nekompromisne som hľadala inšpiráciu. Posledné písmenká
vychádzajúce z môjho hrdla boli definované ako ston.
Obklopila ma prázdnota. Nebola to iba absencia zvukov. Bol to
predovšetkým priestor, v ktorom som mala možnosť uvedomiť si, že
svet- to nie som iba ja.
Ale tento svet je taký hlučný. A asi to je dôvod na všetko to
pokrytectvo a sebectvo. Nepremyslené skutky, činy, následky,
neutíchajúca bolesť. Celý svet zapĺňajú prázdne reči. Nič duchovné,
no naopak, všetko materiálne. Nestretla som sa s hodnotou, ktorá
by bola motivovaná duchovnom. Nepoznám ani jednu, hoc aj
jednoduchú skladbu, či skutok, za ktorým by bolo napísane: „ Konám to z lásky voči blížnym.“
Hodnotenie potrieb toho druhého je úloha natoľko zložitá, že je
potrebné neustále sa rozhliadať okolo seba, aby som nezaspala na
vavrínoch vo chvíli, keď bude môjmu priateľovi ťažko. Keby si každý
uvedomil, že život človeka má zmysel, ak po ňom ostane vo svete
o trochu viac lásky a dobra. Čím viac sme schopní milovať, tým väčší
zmysle má náš život. Ale pre tento svet sú to dnes, bohužiaľ, už len
otrepané frázy. Nič moderné, všetko „out.“ Toto sa už dávno nenosí.
Najdôležitejšie je zachovať si „nezávislý status“ pred vonkajškom.
Ale to, čo sa odohráva v našom vnútri, hlave, skazených myšlienkach
si necháme iba pre seba. Konáme hlavne podľa pocitov. Nezáleží
na tom, či sú zlé. Hlavne, že nejaké sú. Ale popri tomto všetkom
zabúdame na najdôležitejšiu vec- slobodný priestor, kde sa človek
nemusí štylizovať. Na pokrytectvo je nalepím liekom pokora a láska.
Pretože z lásky si netreba nič želať. Treba ju iba prežívať.
Je ľahké milovať, je ľahké nenávidieť.
Ťažko súdiť motýľa ( nechajte ho lietať).