chorobne potrebná

Autor: Zuzana Šagátová | 30.7.2011 o 22:16 | (upravené 31.7.2011 o 13:49) Karma článku: 2,58 | Prečítané:  244x

Nenávidím ťa! Počuješ?
Teraz tu iba tak sedím a píšem , čo skutočne cítim.
Musím sa niekomu vyspovedať. Ten niekto nebudeš ty, ani moja priateľka a dokonca ani môj pes.
Bude to iba zdrap papiera, ktorý som mimochodom v zlosti vytrhla zo svojho denníka.
Hra mi naša hudba a ja sa strácam v agónií. Občas túžim tak veľmi umrieť. Nie bolestne, nie násilne, chcem to viac - menej pokojne.
V ušiach mi stále doznieva tvoja otrepaná veta:
“ Veronika, milujem ta, nezabudni!“
Čo si to povedal? Ako si mohol? O čom ma chceš vlastne presvedčiť?
Už dávno si mi ukradnutý, si nikto. Neboli ma myšlienka že si ma nechal, že si sa so mnou zahrával, trápi ma iba pocit, ako som sa vôbec mohla zamilovať do charizmatickej nuly, ako si ty.
Práve som v hneve rozhryzla sklenený pohár, čo si mi minulý rok dal na Valentína. Aké hlúpe! Nenávidela som Valentína!
Potrebujem sa zbaviť všetkej ten trpkosti a špiny čo ostala v mojom vnútri.
Potrebujem byt sama, dlho, veľmi dlho. Aby som zabudla.
Nestojím o telefonáty svojej hysterickej matky, ktorá zavolá vždy v tej najnevhodnejšej chvíli. 
„Veronika, máš čo jesť? Si zdravá? Cítiš sa fajn?“
„Áno mami, mám čo jest, nie, nie som hladná, neboj mami, nič mi nie je, som v poriadku, prosím, zavolaj mi zajtra, už musím ísť.
Všetko je iba klamstvo.
Moja chladnička je prázdna. Mam v nej dve plesnivé paradajky a zosušenú paštétu.
Nie, mami, nie som zdravá. Ide mi roztrhnúť srdce od bolesti. Krvácam slzami, mami, potím sa krvou.
Nie, mami, necítim sa fajn, cítim iba bolesť a trpkosť. Cítim že sem už nepatrím, cítim, že prišiel čas rozlúčiť sa.
Mami, tak veľmi to bolí a ja som tak nezodpovedná.
Mama, obviňujem ťa, za všetko, čo sa mi stalo. Hnevám sa, že si mi dovolila zaľúbiť sa, hnevám sa na otca, že ma nezbil a nevyhrešil, keď som sa túlala po nociach.
Noačo keď som bola dospelá! Mami, mala som iba osemnásť!
To nie je dospelosť. Viem, viem, všetko bola moja nezodpovednosť, ale nedokážem to sama uniesť. Nedokážem uniesť ten pocit, že som to ja, kto mi pokazil môj nádherný život.
Nedokážem sa nenávidieť, lebo som krásna, mami, som krásna, ešte aj keď plačem. To ty si mi to vždy hovorila.
Potrebujem pomoc. Potrebujem sa zbaviť toho pocitu, čo zožiera moje vnútro.
Mami, prosím, pomôž mi...
Opäť som klamala, stojím o tvoje telefonáty.
Budem čakať na tvoj hlas.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?